Soňa Kopčoková - 500 Miles Adventure

Pridané: 21.07.2020
|
Soňa Kopčoková

Tak som doma. Stojím v kuchyni a snažím sa upokojiť. Emócie. Prečo si toto robím? Dotknem sa hviezd a potom musím znova nabehnúť do šedej rutiny. Dať prať, umyť riad, nakúpiť a viesť zdvorilostné konverzácie. Stav takmer po každej stovke, naposledy po Rudnej magistrale. Skúsim napísať report. Snáď to pomôže...

Ako mi toto vôbec napadlo? Ani neviem. Popri ultrabehoch som začala pokukovat po iných zaujímavých akciách. 24-hodinovky na MTB, horské triatlony, adventure preteky... Až som natrafila na video 1000 Miles Adventure. To sa nemalo stať. Bolo to jasné. Ten rok už prihlasovanie bolo pasé. Štartovka tu býva preplnená po dvoch minútach. Skúsim o rok.

31.12. 2019 presne o polnoci bude prihlasovanie. Idem to skúsiť. Opýtam sa Rudka. Našťastie ma veľmi nepočúva a trochu prikývne. Prihlasujem sa na MTB. Registrácia je vyplnená za pár sekúnd, no aj tak som vyše 20 miest pod čiarou. Štve ma to, nevzdávam sa. Píšem organizátorom. Máte tam málo žien, nechcete nejaké holky navyše :-) ? SÚHLASIA!!!! Čakám na správnu chvíľu, kedy to poviem Rudkovi.

Začína sa stres. Tri mesiace sa venujem tréningom na MTB. Usilovne skúšam výmenu defektu, brzdových doštičiek, reťaze. Ale potom precitnem. Pri bicykli chýba to, čo mám pri behu a chôdzi. Rudná magistrála s Andrejom a Bresťom to definitívne potvrdila. Idem ako chodec, bežec.

Prekopávam výbavu. Našťastie za druhé miesto v Slovenskej Ultratrailovej Lige mám nejaké poukážky. Kupujem si najdrahší ruksak od Waa. Je pre tento typ pretekov dokonalý. Na Rudnej som mala 10 kg batoh. To je veľa. Potrebujem sa dostať dole. Povinná výbava - spacák, sprej na medveďa, lano, kompas, prvá pomoc, zrkadlo, veci na rozrobenie ohňa - už zaberie dosť miesta. Pribalím lekárničku. Pončo proti lejaku, GPS prístroj, power banky, šiltovku, a je to jasné. Preteky pôjdem celé v jednom oblečení. Iba ponožky beriem jedny náhradné. Fuj, to bude hnus. Ale teraz viem, že po druhom dni mi to bolo jedno.

Jedlo potrebujem mať zbalené na dva dni. Deň štartu a nasledovný deň je štátny sviatok. Z Rudnej viem, že na 16 hodín pohybu potrebujem kalórií dosť.


Obr1

Spacák Sir Joseph Minimis 320 Spacák Sir Joseph Minimis 320

Spacák Sir Joseph Minimis 320

 

Therm-a-Rest NeoAir® UberLite™ Sleeping Pad Therm-a-Rest NeoAir® UberLite™ Sleeping Pad

 

Therm-a-Rest NeoAir® UberLite™ Sleeping Pad


V sobotu cestujem. V piatok mám šialené výčitky svedomia kvôli deťom. Kupujem im sladkosti a hračky. Sobotná cesta vlakom trva nekonečne dlho. Česi majú koronu v paži. Rúška žiadne.

Večer prichádzam do Aše. Na druhý deň o 15.00 je štart. Čakanie je nekonečné...

Na štarte je 150 cyklistov a 16 bežcov. Z toho dve ženy. Štartujeme. Skupinka asi 6 bežcov vypáli. Nechápem. Veď máme pred sebou okolo 530 km. Musím si ísť svoje. Bežci sa hecujú, že prvú noc pôjdu celú. Mne to Rudko zakázal. Tvrdí, že je hlúposť si narušiť biorytmus hneď v prvý deň. Na 40. km nachádzam penzión. Pani mi dá kľúč a odchádza. Som tam sama. Okolo polnoci počujem krik. Po chodbe chodí nejaký opitý muž a vykrikuje. Bojím sa.

O štvrtej ráno vyrážam, potichu, radšej bez čelovky. Vnorím sa do lesa a už je dobre. Cítim sa fajn. Dnes mám v pláne 74 km a cestou jeden kontrolný bod - Klínovec.  Po asi piatich hodinách stretávam prvého bežca. Kríva. Nevie, či bude pokračovať... Doplním zásoby na pumpe, pozviechať sa trochu a začnem stúpať na Klínovec. Ďalší bežec je predo mnou. Rudo sa sťažuje na pľuzgiere. Nevie čo má robiť. Ja už mám tiež štyri. Radím mu buď ich prepichnúť, alebo si to nevšímať. Volí druhú variantu. A pre istotu sa povzbudí fernetom. Ideme spolu. Navrhujem mu, nech ide so mnou moju etapu. Na konci je reštaurácia, kde sa niekde vonku bude dať prespať. Spolu nám cesta celkom ubieha. Dozviem sa niečo o Benešových dektrétoch. Volá štáb. Chcú nás fotiť a točiť. Naspäť na vrch sa už nevrátim. O chvíľu nás doženú a točia.

obr2Prechádzame cez nekonečné Krušné hory a priehradu Přísečnice. Dozvedám sa, prečo lesy vyzerajú tak katalógovo. Všetko vysadené. Chýbajú mi naše krásne kopčeky a dolinky. Chýba mi Rudko a deti. Je hrozne teplo. Spálilo mi ruky a tvar. Došla voda. Nikde nič. Pri priehrade je nejaká technická budova. Vidím človeka. Bežím za ním. Zachránil ma. Rudo má krízu. Myslí si, že má horúčku. Vysvetľujem mu, že to mávam na každom ultra. Nech nerieši. Má myšlienky na koniec. V nemeckej dedine sa poriadne najeme a hneď je lepšie. Na záverečnych 10 kilometroch stretávam pomaličky sa motajúcu Petru. Druhá bežkyňa. Očividne to prepálila. V dedine Kalek nás prichýlia. Dávam sa dokopy, zajtra ma čaká 80 km. Zaspávam a sníva sa mi, že som zamilovaná. Chcem byť doma...

Ráno vyrážam o 4:30. Je veľmi chladno. Naťahujem na seba všetko, čo mám. Stratila som obidve buffky. Čaká ma dnes dlhý úsek cez Krušné hory, prechod cez povinný bod Cínovec a cieľ na Děčínskom Sněžníku, kde sa mi dúfam hore podarí aj ubytovať. Úsek okolo vodnej nádrže Fláje je nekonečný. Počúvam podcasty. Je strašne teplo, ale stále sa dá ísť ďalej. Iba udržať hlavu. Cestou nie je nič, kde by som sa trochu pozbierala. Sadám aspoň na trávu a dve minúty si dovolím sedieť. Rozchodenie pľuzgierov vždy hrozne bolí. Vtedy si nepripadám ako pretekár, ale ako invalid. Kartičku radšej niekde schovam, bola by mi hanba. O chvíľu sa vnímanie bolesti otupí a viem držať tempo.

obr3Konečne prichádzam do Cínovca. Musím expresné vybaviť nejaké jedlo a ísť ďalej. Je predo mnou ešte veľa kilometrov. V luxusnej reštaurácii pri golfovom ihrisku si pripadám nepatrične. Dávam si cestoviny, doplním vak, nenápadne sa vyzujem a premažem nohy. Strašne sama sebe smrdím. Ako zmoknutý pes. Fuj. Idem ďalej. Pustia sa za mnou tri dedinské psy. Vyzerá, že aj pre nich som príliš aromatická pochúťka. Čaká ma znova dlhý úsek bez možnosti dokúpenia zásob. Potrebujem veľa vody, keďže je teplo. Batoh je ťažký, snažím sa to nevšímať. Mám pocit, že sa mi o tri čísla zväčšila noha. Len sa nezastaviť. Cítim, ako mi praskol pľuzgier. Nechcem to vidieť.


SEATOSUMMIT Ultra-Sil™ Nano™ Tarp Poncho SEATOSUMMIT Ultra-Sil™ Nano™ Tarp Poncho

 

 SEATOSUMMIT Ultra-Sil™ Nano™ Tarp Poncho



Na Sněžník prichádzam už takmer za tmy. Navigácia ma navádza na cestičku mimo značky. Mala by byť kratšia. Ale časovo nebola. Je to brezový les, kde prekračujem popadané stromy. Niekde tu je asi potok, pretože sa občas zaborím po kotník do blata. Nadávam. Kričím. Nenávidím to. Plačem. Je už tma. Bojím sa. Odrazu sa odkryje výhľad. Je nádherný, podo mnou sú osvetlené dedinky. Dlho sa nekochám. Chcem už studený lavór, nič viac. Konečne penzión. Priplácam si, keďže na mňa dlhšie čakali. Majiteľom sa veľmi chce rozprávať. Mne nie, nevládzem stáť. Pani mi zvestuje, že predo mnou prišiel kolega, "taky mílař". Kto to môže byť? Nestíham sledovať poradie, radšej ani nechcem. Musím ísť podľa seba. Pán mi rozpráva, ako raz dal 30 km dlhú túru. Ponúkne čaj zadarmo. Je mi trápne odmietnuť. Pán vychádza von natrhať bylinky. To už nezvládam a prosím kľúče od izby. Hádam už pochopili a čaj mi prinesú na izbu. Vyzujem sa. Okrem hrozného smradu vidím opuchnutú nohu. Na priehlavku je opuch. Nevidím žily, ani svaly. Dokelu. Asi to vzdám. Bojím sa. Pozriem, kde sa nachádzam na mape. Ako by som sa vôbec odtiaľto dostala domov. Veď som úplne niekde v pr... Volám Rudkovi. Má príkaz nedovoliť mi vzdať. Mám počkať do rána. Smradľavé ponožky zavesim na stoličku. Myslela som, že budem prať. Vtipné, ani náhodou. V noci ma bolí celé telo a mám zimnicu. Ja chcem maminku.

obr4Ráno vyrážam o piatej. Pani mi dáva raňajkovy balíček. Opatrne skúšam nohu. Bolí, ale ide to. Skúsim aspoň doobedie. Schádzam zo Sněžnika a blížim sa k nemeckému pohraničiu. Budem prechádzať cez rieku. Len neviem ako. Volám organizátorovi. Môžem použiť kompu. Podarilo sa a znovu stúpam lesom. Píše mi pretekár Milan. Ako som sa dostala cez rieku? Tak to on bol v penzióne na Sněžníku. Trochu si prispal. Došlo mi jedlo. Som hladná. Najbližšia dedina je vzdialená ešte dve hodiny. Vyťahujem poslednú tyčinku. Zvládnem to a klasicky v Penny Market nakúpim hŕbu jedla. Polovicu musím nechať pred obchodom. Na lavičke dávam dole ponožky. Noha je veľká a červená. Krémujem a dávam si do ponožky jeden kapustový list. Babka tým liečila zápaly. Uvidím...

Malý Penny Market asi nebol dobrou voľbou. Podarilo sa mi tam nakúpiť iba junk food. Bageta a sladkosti. Zjem ich a začne mi byť strašne zle. Chce sa mi vracať, preháňa má. Odchádza energia. Našťastie mám imodium. Tieto radosti ma sprevádzajú takmer na každej stovke. Nemecké pohraničie je divné. S prepáčením, v každej dedine sú tri bordely. Divní ľudia. Trochu sa bojím. Blížim sa k najsevernejšiemu bodu Českej republiky - Nordkap. Je mi stále zle. Píše mi Petr, ďalší bežec s ktorým som chvíľu išla úvod. Že vraj som prvá. To sa mi nechce veriť. Veď všetci bežali a nespali. Alebo že by to prepálili? Každopádne teraz som naozaj diaľkoplaz. Opúšťam sa.

obr5Prichádza postava a kýva mi. Hurá. Je to Milan. Potrebujem spoločnosť, ktorá mi pomôže zabudnúť na krízu. Mám problém s ním držať tempo, ale nemôže mi ujsť, lebo sa opustim. Začneme sa rozprávať. Milan väčšinou odpovedá jo, ne a hm. Ja sa potrebujem rozprávať!!! O chvíľu zisťujem príčinu. Profesionálny vojak. Tak dvoch chlapov, čo išli so mnou, som už uštvala, ale tohoto sa mi asi nepodarí. Na Nordkap hodíme kufor, vraciame sa na trasu a po cestičke s hlbokým bahnom prichádzame na najsevernejší bod. Super. A môžme ísť ďalej. Nohy bolia. Občas ma chytí záchvat smiechu. Vyzeráme ako vojnoví veteráni, nie ako bežci. Môj dnešný cieľ je Rumburg, Milan pochybuje. Stretávame "mílařov", cyklistov. Je fajn predbiehať aj cyklistov, i keď oni majú dlhšiu trasu. Milan by zostal aj v Šluknově, ja potrebujem ísť až do Rumburgu. Nemôžem skracovať! Skúsime sa dať nejako dokopy v mestečku Šluknov. Podniky na trase nemáme, zostáva pumpa. Chce to už riadny nakopávač. Ja volím kávu, kolu a vodku. Milan kofolu a ploskačku rumu. Je tu mobilná sieť, tak púšťam YouTube a môjho milovaného Fredyho a vyrážame do tmy smer Rumburg. Znova vyberám penzión, potrebujem sa dať dokopy. Nechávam si trochu vodky a koly na záver. Celkom to ide, Fredy mi spieva Bohemiam Rapsody a Milan si asi myslí, že som šibnutá. Pridávam, to je jediná možnosť, ako dôjsť.

obr6Odrazu prefrcia hasiči a polícia. Štyri kilometre pred penziónom nás zastavia. Ďalej sa nemôže ísť. To snáď nie!!!! Ja už potrebujem oddych, dať sa dokopy. Pozeráme možnosť obchádzky. Veľmi to nejde. Jedinou možnosťou sú železničné koľajnice. Riskneme to. Preboha, len nech sa nič nestane. Bojím sa výbuchu a vlaku. Ako by to vysvetlili mojim deťom? Čo robila maminka v Rumburgu na koľajniciach v noci... Konečne schádzam. Som zachránená. Na recepcii si pýtam vedro. Síce miniatúrne, ale nevadí, vystriedam nohy. Ochladím si nohy a plánujem sprchu. Sprchu nakoniec nezvládam. Fuj, hnus. Ráno sa musím osprchovať. Noha našťastie ani lepšie ani horšie. Píše mi Maťo. Slovák, cyklista. Vzdal. Kolená bolia. Že už musím zachrániť česť Slovákov. Tak ďakujem...

obr7Ráno vyrážam o piatej, opäť smer Nemecko. Nemám jedlo, keďže všetko otvárajú o siedmej. V Nemecku nakupim v pekárni. Doháňa ma Milan. Chcem ísť spolu, je to už lepšie.

 

La Sportiva ILIAD GTX JKT  Tričko Devold Hiking

La Sportiva ILIAD GTX JKT a Tričko Devold Hiking

 

Dnes ma čakajú dva kontrolné body. Kohoutí vrch a CP1 (kontrolná stanica míľ). Je mi to ľúto, ale po Kohoutí vrch si toho veľa nepamätám. Spomínam si, že niekde v parku som si ľahla na zem a vyložila nohy. S Milanom máme nešťastie rovnaké tempo. Keď mi je zle, chytám niekedy záchvaty smiechu. Chudák chalan. Na Kohoutí vrch je riadne stúpanie. Konečne. Zaberu iné svaly. Nohy ma šialene tlačia. Chodidlá. Kohoutí vrch je krásny. Na záver sa škriabeme po štyroch. Fotím si krásnu prírodu. Milan sa odmieta kochať. Medzibod splnený, ide sa ďalej... Ďalším cieľom je CP1. Mohlo by to byť motivačné. Nachádza sa pri nejakom jazere. Cesta k nemu ide lesom, čo je príjemné, ale zvážnice sú nekonečné, navigácia ma často vedie do húštin, výsledok čoho sú štyri kliešte. Čím viac tam chcem byť, tým pomalšie mi to ubieha. Tá hlava nás zrádza. Púšťam si knihu o Wim Hofovi. Pomáha mi počúvať, ako ide na hranicu síl. Priatelia mi píšu správy. Čítam ich znova a znova. Bolesť je iba slabosť vychádzajúca zvnútra. Bolesť neexistuje, pokiaľ si ju nepripustíš. Choď potiaľ, kým už nebudeš vládať, a potom choď ďalej. Opakujem si to ako mantry. Musím pridať, Milan zaostáva. Ide mi to dobre, pribúdajú mi sily. Potom mi napadne, že je blbé mu ujsť pred CP, a tak čakám. A všetka energia je v kýbli.

obr8Doplazíme sa na CP. Vykladám si nohy, prepichujem pľuzgier. Dávajú nám jedlo a nejaké povzbudzováky. Navrhujú, že môžme zostať na noc. Nie, ešte musím ísť ďalej. Nedá sa to stále skracovať. Potrebujem ešte prejsť mestečko Raspenava - ďalej v dedinke Ferdinandov som našla penzión. Potrebujem svoj lavór zo studenou vodou. Vyrážame. Povzbudzovák ani jedlo nezabrali. Skúšam kofeín. Nezaberá. Idem dopredu a poplačem si. Trochu to pomohlo. Ponáhľam sa. Milan zaostal, ale vie, kam má ísť. Už iba pár kilometrov do penziónu. Pridávam. Problém nastane, keď sa mi postaví do cesty miestny opilec. Veľký chlap. Prihovára sa. Usmejem sa a pokračujem ďalej. Nechcem provokovať. Toto je to, čo vždy hovorim. V lese sa nikdy nebojím. Bojím sa iba ľudí. Opilec je neodbytný. Som na konci dediny. Čo robiť? Je už tma. Obraciam sa naspäť a schovám sa do reštaurácie. Čašníčka mi to odobrí. Že vraj to nie je dobrý človek. Čakám na Milana. Som rada, že nie som sama. Som v penzióne a dostávam svoj lavór. Milan nevie, či bude pokračovať. Dúfam že áno. Dobre sa ťaháme. On je proti prestávkam a ja večer stále vládzem. V noci mám zimnicu. Celá sa spotím a potom sa trasiem.

obr9Vyrážam o piatej. Dnes ma čakajú kopce, Jizerské hory. Som rada. Mám rada kopce. Bílá smrt a Výrovka sú body, cez ktoré chcem dnes prejsť. K Bílej smrti kráčam popri nádhernom vodopáde. Som šťastná a ide sa mi dobre. Až tak že po dosiahnutí Bílej smrti zakufrujem. Navigácia navrhuje, že ma vráti na cestu peknou cestičkou. To bola chyba. Obrovská. Chodník už tu dávno nie je, a ocitnem sa v bažinách po členky v blate. Kilometer v tomto teréne. Nadávam si. Takto to pokašľať. Tak mi treba. Zachádzka má nakoniec dva kilometre, Milan ma samozrejme predbehol po správnej trase. Počká ma v Harrachove. Dá si pauzu. Potrebujem dokúpiť náplaste. Mám extrémnu spotrebu. Ja pauzovať nemôžem, a tak vyrážame do dlhého stúpania. Je mi znova zle. V obchode u Číňanov kupujem sucháre. Pomáhajú. Stále stúpame a potom sa prudko spúšťame. Zaťahujú sa čierne mraky. Hlásia búrky. Máme šťastie. Akurát keď si dáme pauzu, spustí sa lejak. Po 25 minútach prejde. Ďalšie prudké stúpanie a klesanie. Ideme bez slova. Prichádzame do Špindlerova mlýna. Pozerám na rodinky sediace na kávičke či večeri. Čo tu robím, preboha? Idem sa pozrieť, čo je tá Výrovka. No super. Tak záverečných 10 km bude stúpanie z 300 m n.m. do vyše 1100 metrov a potom dole. Dávam si gél, kofeín, zatnem zuby a ideme. Cesta mi pripomína chodníčky vo Vysokých Tatrách. Nádherná cestička popri potoku. Len sa nezastaviť, len sa nezastaviť. Hore fúka a už sa stmieva. Cesta dole hrozne bolí. Takmer 5 km prudkým kopcom po asfalte. Snažím sa nevnímať bolesť, skúšam rôzne našľapovanie, odľahčujem sa palicami. Nič sa nedá robiť, púšťam Fredyho. Spievam s ním a prichádzam do cieľa. Chcem lavór. Stihnem ešte aj teplé jedlo. Vôbec si nepamätám, čo to bolo. Ešte zvládnuť večerný rituál. Lavór, masť, vyložiť nohy. Pritom vždy balím veci na druhý deň. Voda do vaku, jedlo, ponožky dám sušiť bez prania. Fuj.

obr10Kopce včera boli krásne, ale celú noc mi trhalo kolenami. Bolia ma a spolu s nimi spodok chrbta. Dnes zájdem do Poľska. Skúsim prejsť, čo to dá, a potom snáď už iba jeden deň. Zvládnem to? Úvodných 30 km je po asfalte. Tempo dobré, ale chodidlo bolí strašne. Mám nové pľuzgiere. Musím zastaviť a prelepiť ich. Prší, tak si sadam na zastávku a robím údržbu. Prichádza starší pán a zhrozene na mňa pozerá. Odchádza preč. Stále prší. Zišla by sa pauza. Všetko je zatvorené. Ešte aj krčma. Pred vstupom do lesa záchrana - hostinec. Dávam si borúvkové knedlíky. Ak to nezaberie, tak už nič. K tomu dve kávy a Milan posilňovák. Stúpaniemi ide dobre, vyzerá, že pomohlo. Potom však prichádza poľské pohraničie a odchádza elán. Mám strašnú krízu. Nedokážem už počúvať veci, je mi na vracanie, nedokážem jesť. Prichádza tma. Volám Rudkovi a plačem. Plačem, plačem, plačem. Cesta ide strašne pomaly, ale rozhovor posunul kilometre do cieľa. Pridávam tempo a som tam. Pani s ustatosteným výrazom mi dáva lavór. Je mi strašná zima, preháňa ma, mám zimnicu. Zajtra to mala byť najdlhšia a posledná etapa, a ja mám obavy, či vôbec vstanem. S Rudkom sa dohodneme, že keď nepôjde dať naraz 92 km, niekde si cestou pospím. To ma trochu upokojí. Celú noc sa trasiem.

obr11Ráno vyrážam a prekvapivo aj Milan. Dnes nás čaká kopec Velká Deštná v Orlickych horách. Dúfam, že ten názov nič neznamená. Kvôli dažďu už veľa cyklistov vzdalo. Dlhší úsek po asfalte, a znova stúpanie. Konečne. Nebo je dramatické, výhľady krásne. Kontrolný bod je na rozhľadni. Smejeme sa, že ostatní vyliezajú hore a fotia. My pozeráme do navigácie, otočíme sa na päte a ideme dole. Dobré debaty na pretekoch sú vždy problém. Tak aj teraz. Úplne sme zliezli z trasy. Nevieme sa vrátiť, keďže sme sa dostali medzi rieku a trasu. A dvaja súperi sa blížia. Jeden pretekár nespal celú noc a priblížil sa neuveriteľne blízko. Rudko ma uklidnuje že to nie je dobrá taktika, lebo sa odpáli. Snažím sa mu veriť. Úprimne, poradie som v úvode neriešila, teraz už áno. Aby ma akurát v posledný deň predbehli. Nadbiehame kilometre a pomaly sa vraciame na trasu. Stále leje a je hrozna zima. Nie je kde dať pauzu. Na konci dediny nachádzame reštauráciu. Otvorená do 17tej. Je 17:15. Pán na nás pozrie a zľutuje sa. Vy jste "mílaři"? Myslím, že to je jasné vidieť aj cítiť. Musíme si dobre oddýchnuť. Ak to pôjde, pôjdeme až do cieľa. Ak nie, ľahnene si na dve hodinky, kde to pôjde. Pýtam sa Rudka, či si myslí, že môžem spať. Pre istotu maximálne dve hodiny. Ak chcem byť prvá. Chcem.
obr12Je už tma a cesta vedie cez lúky, kde je tráva po pás. Som mokrá a spomaľujem. Znova kufor a znova preliezam železnicu. Po ceste mám mikrospánky. Skúšam kofeín, žuvačku, nič nezaberá. Potrebujem pauzu. Ostáva 27 km do cieľa, ale mám pocit, že väčší benefit je trochu si ľahnúť a neísť pomaly. O polnoci si ľahnem. Budík je neúprosný. O 2:00 vstávam. Vyrážam do tmy sama. Milan ostáva spať. Trochu sa bojím. Našťastie je zima a to ma preberá. Iba na chvíľu. O chvíľu prichádza spankova kríza a mňa motá ako opilca. Iba kráčam, volám Rudkovi. Cestou bude pumpa, skúsim to využiť. Dávam si kávu, monster a dva gély. Neostáva mi nič iné, iba bežať. Mám 10 km do cieľa a bežím, bežím, bežím, bežím. Nesmiem sa zastaviť, lebo to už nedám. Nechápem, že nohy bežia. Opuchnutá noha bolí, ale to budem riešiť doma. Kilometre ubúdajú.

 

MSR TrailShot™ Pocket-Sized Water Filter MSR TrailShot™ Pocket-Sized Water Filter

 

MSR TrailShot™ Pocket-Sized Water Filter


Rudko ma čaká v cieli s deťmi. Mysleli, že stihnú raňajky a nestihnú. Už ich vidím, bežia so mnou, Katrinka nevládze, tak ju Rudko dáva na chrbát a beží s ňou. Je to sen? Prichádza fotograf a kameraman. Ja som taká šťastná. Deti kričia, že maminka vyhrala. Dobieham s ľahkými nohami, dávam rozhovor a fotenie. Píšem správu a prichádzajú gratulácie. Čítam každú jednu a som vďačná ľudom, ako mi verili. Každú jednu som čítala veľa krát. Naučila som sa, čo je signál tela, že toto sa mi už nepáči. V tomto bode treba ísť ďalej. Koľko človek znesie? Ja naozaj neviem. Zistím to niekedy?

obr13



Späť na zoznam článkov
Zatvoriť

K článku neboli pridané žiadne komentáre vložiť nový komentár