Ako to začalo

My sme si túto kombináciu chceli vyskúšať na vlastnej koži, a tak sme sa ako partička kamarátov vybrali na Kazbek a Elbrus. Kazbek (5 033 m.n.m) je druhá najvyššia hora Gruzínska a Elbrus (5 642 m.n.m.) je najvyššia hora Európy. Áno, správne, nie je to Mt. Blanc. Elbrus sa totiž nachádza na hranici medzi Ruskom a Európou.

Oba výstupy boli naplánované na skialpoch. Plán bol jednoduchý. Na Kazbegu sme sa mali aklimatizovať, a potom takto pripravení sme chceli pokračovať ďalej do Ruska na Elbrus.

Prílet do Gruzínska

Potom, čo sme si vo Viedni na letisku riadne priplatili za športovú batožinu, sa nám  jedna batožina stratila a v Gruzínsku sme márne čakali na jej vyloženie. Paradoxne zostala visieť presne na letisku vo Viedni, kde nám robili problémy s váhou. Takže najbližšie tri dni sme nemohli nič poriadne podniknúť, lebo sme kamaráta, ktorému chýbala časť výstroja, nechceli nechať v štichu. Celý prílet bol inak výborne naplánovaný, na letisko pre nás nadránom prišlo auto a la "tranzitík".  Lokálny chlapík nám nič nerozumel, no doviezol nás do gruzínskej dedinky Kazbeki pod horou Kazbek a tam nás už privítal náš budúci kamarát a sprievodca Michal pre horu Kazbek. Tento tranzit sme mali dohodnutý s lokálnou agentúrou Mountain Freaks. Užitočná informácia - na mieste vám vedia požičať značnú časť výstroja. Určite sa oplatí zrátať si náklady na požičanie versus náklady na transport vlastnej výbavy :). Lokálny chlapík nás na mieste ubytoval u našich gruzínskych domácich a povedal, že formality budeme riešiť neskôr, hlavne si máme oddýchnuť. Tento prístup bol veľmi milý a všeobecne sme v Gruzínsku narazili len na milých ľudí. Ubytovanie sme mali skvelé. Síce, naši domáci mali veľký dom, no všetky izby prenajímali a sami bývali v malom záhradnom domčeku. Pani domáca pripravovala raňajky, a mali sme možnosť ochutnať domácu kuchyňu, ktorú odporúčam všetkými desiatimi.

Návšteva Trinity kláštora

Počas čakania na batožinu sme si naplánovali ľahkú aklimatizačnú túru do sedla Chaukhi pass do výšky 3200 m.n.m.a ku kláštoru Trinity. Toto miesto je aj východzím bodom pre náš výstup na Kazbek. V chráme kláštora je zakázané fotiť a tamojší mních stále vykúka, či niekto náhodou nefotí. Alebo vykúkal len na nás ? :). Rozhodne je to krásne a pre mňa aj mystické miesto. Z tohto miesta počas dobrého počasia môžete vidieť okolité hrebene hôr, ktoré sa týčia zkraja dediny poriadne vysoko nad ňu. Mnoho ľudí sa odtiaľto nechá zviesť malými tranzitíkmi (autami), my si však užívame zostup krajinou, ktorú nepoznáme. Prechádzať periférnymi časťami dediny je tiež zážitok, je tu vidieť silnú chudobu a jednoduchosť.  Aj napriek nečistote a chudobnejším pomerom pôsobia tamojší ľudia veľmi pokojne a spokojne.

Výstup pod Kazbek

V deň výstupu nás vyzdvihlo dohodnuté auto, riadne nabalené ruksaky a lyže by sme totiž ku kláštoru niesť naozaj nechceli. Malá dodávka alias maršrutka nás vezie divokým terénom okolo turistickej cesty ku kláštoru Trinity. Snehové polia začínajú až relatívne vysoko, a preto šliapeme v teniskách (niektorí aj v lyžiarkach :) a s lyžami na ruksakoch. Našim cieľom je pre dnes stará sovietska meteostanica zvaná aj Betlemi Hut, ktorá bude na pár najbližších dní našim útočiskom. Keď prídeme hore na Betlemi hut, začína búrka a okolo nás do hôr udierajú blesky.

Meteostanica alias Betlemi Hut

Je to tu staré, sú tu provizórne postele, jedna spoločná kuchyňa, kde si viete variť a kúpiť aj plyn z chatovej bomby. Nekúri sa tu a všetci vyzerajú veľmi vyčerpane.

Prvý deň sa aklimatizujeme krátkou túrou na lyžiach do výšku 4200 m.n.m. Tu už začíname cítiť výškovú záťaž a riedky vzduch. Do toho poriadne pečie slnko, ktorého lúče nám ľadovec odráža zo všetkých strán naspäť.  Ďalší deň vyrážame skoro ráno, je neuveriteľná zima. Samozrejme, sme nevyspatí, a raňajkovať nasilu len preto, aby som raňajkoval, mi naozaj nikdy nevyhovovalo. Po hodine šliapania od Betlemi hut nám náš sprievodca pripraví lano a musíme sa naviazať. Keď sa konečne dostaneme do výšky 4400 m.n.m. vyjde slnko a nám sa konečne dostane aj trochu tepla. Takto sa dostaneme až do 4700 m.n.m. Nad nami sa týči jeden poriadne veľký serak a my sa nachádzame v traverze všetci naviazaní na jedno lano. Sneh je nanovo nasnežený, robíme lavínovú sondu. Po tom, čo sa sneh pod lopatou zrúti hneď na začiatku kompresného testu, sme si všetci vedomí toho, že snehová pokrývka je extrémne nestabilná a lavinózna. Po zhodnotení rizika sa na tomto mieste otáčame.

Nevadí, niečo sme nadýchali. Opatrne sa odviažeme a otáčame v traverze, aby sme odtiaľto bezpečne odišli. Lyžujeme dole po ľadovci za našim guidom. Úprimne, toto bola najlepšia a najdlhšia kontinuálna lyžba, akú som kedy zažil v horách. Vietor a slnko v tvári, perfektný čerstvý prašan počas dlhej lyžby dole, to sa vám len tak nezadarí.

Keď zlyžujeme, čaká nás už maršrutka a náš guide pre nás vytiahne pivo. Tak to je krásna a zaslúžená odmena. Síce sme výstup na Kazbeg nedokončili, ale malú oslavu si náš výkon zaslúžil, a tak sa večer odviažeme. Po tejto akcii sa ráno trošku ťažšie vstávalo. Našťastie na dnes máme naplánovaný iba odchod do Ruska. Na gruzínsko-ruskej hranici nás Rusi 3 hodiny dusili a nechali v neistote bez informácií čakať, až po menšom výsluchu nás pustili ďalej. Túto hranicu s Gruzínskom si strážia naozaj poctivo, no ako sme mohli vidieť, bankovka v pase vie tiež veľa vyriešiť.

Rusko a pobyt pod Elbrusom

V Rusku sme svoje aktivity sústredili do dedinky Treskol. Toto miesto je čisté, príjemné, pripomína turistickú destináciu v kombinácii s vidiekom. Je tam všetko za super ceny, napríklad skvelo fungujúca nová lanovka pod Elbrus do výšky 4200 m.n.m stojí asi 12 eur. Dolu v dedinke strávime minimum času a nechávame sa lanovkou vyviezť pod Elbrus. Na konečnej stanici lanovky sa ubytujeme v unimobunkách bez kúrenia za 10 eur. Keby sme platili 12/ noc, tak máme aj kúrenie. Žiaľ, to sme vopred nevedeli, a tak si kúrime veľkou bombou cez dvojplatničku. Aj tu je scenár rovnaký, z unimobunky sa chodíme trošku aklimatizovať do výšky 4900 m.n.m., tesne pod legendárny starý zapadnutý ratrak, ktorý leží cestou na vrchol Elbrusu.

Aklimatizácia na Elbruse

Najväčšiu mieru aklimatizácie tu na kopci spôsobuje spanie v unimobunkách vo výške 4200 m.n.m. . Častokrát sa budím v noci na to, že musím spraviť 20 hlbokých nádychov, aby som dodýchal deficit, na ktorý som sa zobudil. Po dvoch nociach mi našťastie tento jav prejde, lebo to bolo naozaj vyčerpávajúce.

Počasie je tu trojaké. Pri unimobunke sneží, vyššie je hmla a nad ňou svieti slnko. Takto sa  ťažko plánuje útok na vrchol. Kvôli počasiu sme aj výstup o deň odložili. Na výstup nám zostáva už len posledný deň, na ktorý opäť nie je dobrá predpoveď, ale lepšia už nebude a spiatočná letenka nám neumožní počkať viac dní. Vyrážame po polnoci. Vyjdeme na lyžiach na Pastuchové skaly do 4700 m.n.m., kam sa nechávajú iní ľudia vyviesť na ratraku a skútroch, a potom šliapeme ďalej k starému legendárnemu ratraku do výšky 4900 m.n.m. Odtiaľto so svojím parťákom Vladinom, s ktorým sme vytvorili dvojicu, ideme čo najrýchlejšie smer vrchol. Pri ratraku dobiehame skupinky, ktoré sa nechali vyviesť a ide im to naozaj pomaly. Vidieť, že to nie je najsprávnejší spôsob, ako sa dostať hore. Len dvaja slováci, ktorých tu stretneme, sú celkom svieži a je radosť vidieť, ako im to šliape na skialpoch v tejto výške. Prídeme do sedla pod vrcholom, kde mi je dosť zle od žalúdka, a Vladina bolí hlava. Nútime sa piť čaj a zjesť aspoň jedno malé sústo z energy tyčinky. Na vrchol to má byť už len 300 výškových metrov. Ľudia sa tu motajú. Vidieť, že majú dosť z výšky, je tu zima a kvôli hmle nič nevidieť. Pred chvíľou sme stretli celý prápor ruských vojakov, ktorí takto trénujú kondíciu a šliapu v plnej poľnej na Elbrus. Slabá viditeľnosť nás neteší a jediné šťastie je, že sú všade prítomné červené vlajky po nedávnom skialpovom preteku. Takto vidieť každých 15 metrov označenú trasu a aj trhliny, čo nám veľmi uľahčuje orientáciu, inak by sme nič nevideli a nemali šancu rozpoznať trhliny. Ideme nenaviazaní, do strmého traverzu, lyže dávam na ruksak.

Traverz má natiahnuté fixné laná, ktorých sa občasne pridržíme, ale hlavne sa opierame jednou rukou o cepín a druhou o paličku. Nad traverzom sa s Vladinom rozdelíme a ja predýchavam. Už si len počítam kroky, 1,2,3...30 a pauza. Ľudia sa tu už hýbu ako zombíci, iba sa letmo zdravíme a hneď dodýchavame. Na vrchol vystúpim po 6,5 hodinách, Vladino ma už čaká.  Sme na vrchole Elbrusu, je mi mega zle a nielen v duchu si vravím, že je to moja posledná honba za tisícovkami.  To som ešte nevedel, že o dva dni budeme plánovať výlet na lyžiach na budúcu sezónu, pre zmenu do siedmych tisícov. A takéto výzvy sa  neodmietajú :).

Nasadíme lyže a lyžujeme v hmle na hranách cez traverz, držíme sa fixov, ľudia sú tu hotoví. Počas lyžby  si asi 6 x ľahneme na sneh a vydýchavame sa. Škoda tej viditeľnosti, oblačnosť sa uvoľní až vo výške 4800 m.n.m. Pri unimobunkách je už krásne počasie a čakáme s Vladinom na druhú časť našej výpravy, troch kamarátov, ktorí šli spolu na lane. Chalani prídu asi hodinu po nás a všetci sme štastní, že sme to zvládli v zdraví a pohode. Pobalíme materiál a lyžujeme dole k lanovke. Už sme toho zažili dosť, trošku nám už stačilo latrín bez misy a unimobunkového bývania. Odubytujeme sa z hotela, kde sme mali nepotrebné veci odložené v izbe, a sadáme na auto do mesta Minerálne Vody, odkiaľ máme let naspäť do Viedne. Tu si dáme ešte jednu zaslúženú oslavu. Z taxíku si vychutnáme posledné pohľady na túto fascinujúcu krajinu plnú kontrastov a vystupujeme na letisku. Určite sme tu neboli poslednýkrát. Vo Viedni pristaneme po 14 dňoch už ako trochu iní ľudia. Kaukaz nás zmenil vo filozofii športovania v horách a aj tým, čo všetko sme mali možnosť vidieť. Ak ste tam neboli, určite to napravte.

PS 1: Kazbek je technicky náročnejší kopec ako Elbrus

PS 2 : super sa tu najete lokálnych jedál, to platí pod Kazbegom aj pod Elbrusom